Deň 19 / 8.8 - 102km 🛵 8km 🚶

Tanger 🇲🇦 - Cap Spartel 🇲🇦 - Tanger med 🇲🇦

To bol deň!

Ranná motlitba o 5:51 bola rýchlejšia, ako nastavený budík. Do raňajok teda hygiena a baliť. 9:30 lahodné raňajky, jediné čo som bol neistý je žĺtko, ktoré nie je žlté ale také osmahnuté. Neviem či je to dobré, alebo zlé a pre istotu si ho nedávam, objem len bielko.

Recepčný mi ochotne všetky veci uzamkne do kumbálu, takže spokojne idem loviť velblouda. Vybral som sa teda smerom na známy maják Cap Spartel a fotiť vespu na miestach, ktoré som si vytipoval na pešej prechádzke mestom. No asi 100x som zle odbočil, vošiel, no proste motanica. Google mapy offline strácajú svoj náskok oproti klasickej navigácií a je to o to ťažšie, že ich počúvam iba cez sluchátko. Na periférií mesta sa potvrdzuje, smotánka býva na kopci pri oceáne. Všade takmer dokonalá zeleň, vysoké ploty a strážne búdky pri bránkach a pozdĺž plotov. Väčšinou ozbrojená stráž v uniformách, alebo maskáčoch a seriózne samopal. Pri jednej vile dokonca aj obrnený africký humvee, ja predpokladám, že je to preventívne opatrenie proti pošahancom teroristom. V tejto štvrti sa nachádzajú aj lepšie hotelové komplexy, golf kluby a podobne. Keďže tu sa zrejme dobre lovia turisti, na takmer prázdnom parkovisku merčím malé stádo pripravené pre rekreantov.

Toto je moja šanca!

Teda otáčam sa za nimi a pýtam sa majiteľa či ich môžem fotiť. Na moje šťastie, strážca parkoviska aj ťaví veliteľ vedeli slušne anglicky a najprv vyzvedajú odkiaľ som a tak. Ken áj tač it ? Jes jes a už hladkám ťavu, teda jednu z gangu. Je pravda, že ju to po xx minútach omrzelo, raz sa po mne zahnala 😀 spoločne sme sa zasmiali a chlapci si šli vybavovať nejaké veci k strážnej búdke a mňa nechali v kľude fotit a kamarátiť sa. Strávili sme spolu asi pol hodiny, srdečne sme sa s ťavami aj chlapcami rozlúčili a smeroval som ďalej.

V tento moment môžem povedať najdôležitejšie sa práve splnilo. No, dôležitá bola samozrejme celá doterajšia cesta a všetky body, ale toto tomu dodalo také to mňam na záver.

Cap spartel

Je krásne miesto, vstupné bolo vyššie než v múzeách doteraz 50 teda 5€. Prostredie je naozaj krásne, na prízemí majáku sa nachádza malé múzeum o histórii. Kto sa výšok nebojí, je možnosť vyšliapať si to hore. Neľutujem, bolo to pekné. Pred majákom som stretol gang marockých cestovateľov, ukázali na mape odkiaľ cestujú, a tak v rámci znalostí ich angličtiny sme pokecali. Vedľa bola aj veľká BMW GS, na ktorú si chlapci sadli a pofotil sa, na čo sa spustil motoalarm. Vlastne si spomínam, priamo z majáku som taktiež videl ako nejaké dieťa posadili na moju Vespu a fotili sa. Áno, aj napriek drobným nedokonalostiam je stále krásna. Stále mladá a parádne zabehnutá. Snáď k nej raz pribudne aj väčší brat z Thermopyl .... (ak pamätáte na názov filmu: "300" 😉)

Pláže smerom na juh su obrovské, plné ľudí a bez spŕch. Teda z kúpania nič, len fotím. Tu je asi taktiež dobrý lov turistov, stretávam teda ďalšie stáda "velbloudu" a fotím len obďaleč. Beduín mal turistov, tak sa tvárim akoby som tam ani nebol a fotím len kraj stáda.

Poobede to otáčam smer Tanger, nájsť nejaké nákupné centrum. No, je dosť podobné ako u nás. Ceny sa dajú porovnávať, okrem elektroniky, teda Nintendo Switch 390€ a Playstation 5 majú skaldom 🙀 bodaj by nie, cena: 790€.

Dávam si na obedík tacos a míňam ešte na nejaké drobnosti a jedlo na palubu. Ťažko vybrať niečo, čo sa neuvarí, nepokazí, teda kupujem hlavne vody a croissanty. Zarazili ma dve veci. Vedľa wecka sa nachádzala motlitebna a pár ľudí tam teda bolo. Najviac ma ale zarazilo, totálna nepochopenosť dosky na wc. Každá jedna, na všetkých 4 záchodoch v OC, bola doska dole a totálne oš.... Ach, teda asi to zrejme robia presne naopak. Dosku dávajú hore len ak si sadajú, inak si to nedokážem vysvetliť. Zastavím sa v hoteli teda pre batožinu, pokecáme s majiteľom tak, že mi pomôže odniesť veci a zaujíma sa o Vespu. Ako sa u nás pohybujú ceny a podobne. Konštatoval, že Vespa je v Maroku drahá oproti iným skútrom. Nuž, takmer umelecké dielo. V Tangeri ich vidím viacero, väčšinou 50tky LX.

Toto nebolo podľa predstáv

Chcel som mať už formality za sebou, tak sa vyberám na trajekt. Čo ma zaráža je technický postup. Ako úplne prvé ma smerujú na check-in. Vlastne krok, ktorý za mňa vybavil v Španielsku kolobežkár - teda podľa čísla rezervácie mi doniesol palubnú vstupenku. Masaker, totálny masaker. 4 okná, klasická tlačenica telo na telo a fronta že uf, počkal som si teda pekne necelé dve hodiny, aby mi pracovník podal papier s lístkami na podpis, celý v taliančine. Vravím mu, english? No english, ship at six. Čo ? no 24? no 3? ..... at six. Ja som nechápal, na lístku čo mi dáva mám 03:00. Pýta sa či rozumiem a vravím že nie. Why six ? Bez odpovede a znova sa pýta či rozumiem a z papiera v IT/ES jazyku vyrozumievam zaškrtávacie políčka. Zrušenia a vrátenia peňazí, alebo zmeny iného termínu. Tak som si domyslel, že som mal možnosti dve a obe naprd. Nezaškrtol som nič. Okej, dal mi nejaký kupón na bagetu a uvidíme čo bude. Odchádzajúci z rady si kľudne púšťam hubu po slovensky na špacír a trochu to v hlave vrie. Pomstil som sa celej fronte za 2 hodiny prekrikujúcich sa Marokáncov.

Idem teda do info stánku a pýtam sa na angličtinu. Yes yes , paráda a vysvetľujem situáciu. Pani sa dušuje, že loď odchádza o 03:00 (vlastne už zmenený čas z 23:59) a rovnaký svieti na tabuli. Aááá jú hév tiket, ju ken gou. Tak teda nie six, ale three. Okej, a odchádzam smerom na pasovú kontrolu.

Tragédia...

Prvý panáčik v uniforme chce vidieť lístok, tak ukazujem. Po 50-100 metroch, druhý uniformovaný panáčik chce vidieť lístok a znova ho ukazujem.

Niekam ma smeruje a vidím nápis POLICE.

Panáčikovi v búdke ukazujem len pas, iné si totižto nežiadal. Zaujímal ho len názov posledného hotela. Sedí a púšťa ma ďalej. Vravím si, aké easy - raz dva vybavené. Taký trt .....

Ďalšia búdka je už fronta a myslím si aj chaos. Chlapík autá zamnou smeruje a ukazuje im chlievik číslo 5, na čo tam asi 3-4 autá prešli. Úplne naprd, z 5tky museli cúvať a šli na 6tku, lebo si niekto sadol do kukane v pruhu číslo 6.

V mojej búdke sa teda informujem, čo si chlapíci ktorých je asi 5 prosia.

Passport and document from motrbike

Na čo odpovedám, okej bikoz (because - pretože).... okej a hľadám v kapsičke potrebné.

Bikoz what ? Pýta sa jeho kolega na moju nedokončenú vetu, no bikoz tvoj kamarát v búdke pred tebou ho už videl a som zmätený teraz. Tak to bol policajt a oni sú colníci. Oukej, a znovu pri už bežnom pokeci dostávam otázku odkiaľ idem.

Na Cheufechien odpovedá smoking marihuana?

No, dont smoke. Neskôr googlim, že je to údajne jediné mesto v Maroku, kde je legálne fajčiť marihuanu. Vravím mu, že je to pekné modré mesto a marihuana ma nezaujíma. Púšťa ma teda ďalej a hovorím si konečne. Trt podruhé a ďalší uniformník ma naviguje na koridor. Scanner ....... Takže predsa len rengén. Tesne pred ma colníci vyberajú z radu bokom. Aááá, takže nou rengén a vyzvedajú čo mám v batohoch a jemne na ne klepkajú voľajakým udelátkom. Už som si myslel, že je po všetkom, keď tu dorazil psovod. Aký krásny dunčo, ale radšej moju lásku k pesom tajím. Nechce, voľačo psovod zamrmlal arabsky a volá ďalšieho psovoda. Chudák, ten prvý zacítil moje 3 týždňové úloženky 😀 a pokazil som im ňuchača.

Srandujem, všetky som na hoteli ručne vypral. Druhý čoky šiel už spoľahlivo a negatívne, zároveň to bol posledný bod programu 😀

Vo finále teda (0:36 marockého času) momentálne čakám na trajekt, ale či vyplujeme o 3:00 alebo six:00 ešte neviem. On tu totiž ešte nieje, a tak márne chytám slabú wifi na porte. Možno sa ozvem až z Janova, neviem aké to bude na lodi.

Teda viem ...... budem Jack ...... kapitán Jack